Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
ŠpačinceHľadať
 
 

História

Pravek

Archeologické nálezy dokazujú, že chotár našej dediny bol osídlovaný nepretržite od praveku. Na základe materiálu z poľa chotárnej časti "Peňažité" môžeme usudzovať o niektorých fázach osídlovania. Boli tu vykopané pamiatky o živote ľudí v mladšej dobe kamennej, teda 7000 rokov pred naším letopočtom. Ďalej sa tu našli pamiatky po sídlisku ľudí v strednej dobe bronzovej (1500-1200 rokov pred n. l.). Prvú osadu tu založil roľnícky ľud v mladšej dobe kamennej. O ľude, ktorý osídloval spomínanú lokalitu "Peňažité", nevieme k akej etnickej skupine patril. Nepoznáme ho podľa mena, ale označujeme ho podľa formy nádob a podľa ozdôb na nich. Podľa čriepkov, ktoré sa tu vykopali, môžeme hovoriť hypoteticky, na základe nepriamych dôkazov o dobe, práci a činnosti týchto ľudí.
V starých fondoch Slovenského národného múzea v Bratislave sa nachádza niekoľko črepov, ktoré nám dokumentujú jestvovanie Špačiniec v bývalom hliníku pri kostole, na parcele č. 556 z doby bronzovej - 2000-1500 pred n. l.. V severnej časti obce, po ľavej strane do Dolného Dubového, na parcele č. 1381 a č. 1959 bolo vý-skumom objavené popolnicové pohrebisko osady mladohalštatského obdobia (8.-5. stor. pred n. l.). Ľud, ktorý tu žil v tomto období, svojich mŕtvych spaľoval. Po spálení ich pochoval na spoločnom pohrebisku, náčelníka a významné osoby pochovávali mimo pohrebiska do mohylových násypov. Navršený násyp, na ktorom stojí kalvária, by mohol byť takouto mohylou. Juhovýchodne od Špačiniec v polohe zvanej "Za sýpkou" alebo"Pri dolnom mlyne", kde bola kedysi tehelňa, v roku 1959 výskumníci narazili na časť bývalej osady. Výskum potvrdil existenciu starovekej osady, ktorá zanikla pravdepodobne tatárskym vpádom na Trnavsko v roku 1241. Tatári sa vyhýbali trvalejšiemu pobytu v hornatých krajoch, tým viac pustošili rovinaté kraje. Celkovú biedu zvýšil hlad, lebo úplne vypadla úroda rokov 1241-1242. Neskoršie spolu s hladom prišla aj epidémia moru, na ktorú zahynuli mnohí z tých, čo tatárské plienenie prežili. Tak pravdepodobne zanikla osada na tejto lokalite.
Praveký človek, ktorý žil v našom chotári, zanechal po sebe stopy. Doklady o tom sú v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave a v Západoslovenskom múzeu v Trnave. Ľudia si tu budovali malé osady, ktoré mali krátke trvanie a po vyčerpaní zeme sa premiestili na nové sídliská.
Usadlé a stále hospodárenie na roli sa začalo až príchodom Slovanov, ktorí sa tu trvalo usadili od 6. storočia po Kr.. Boli to naši "Pra-špačinčania".

 

Kedy vznikli Špačince

Pôvod našej obce Špačince je zahalený a dosiaľ nie celkom známy, lebo listiny zo starších dôb, ktoré by nám objasnili jej vznik a najstaršie dejiny sa zachovali len ojedinele. Niektoré materiály sa nachádzajú v Bratislave v Krajskom a Župnom archíve ako aj v Univerzitnej knižnici. Upozorňujeme na to preto, lebo nie je možné hovoriť s istotou o minulosti našej obce.

zoborska_listina.png

Najstaršia známa listina, ktorá spomína Špačince, pochádza z roku 1111. Je to tzv. Zoborská listina, ktorú vydal kráľ Koloman I., vládnuci v rokoch 1095-1116. Zachovala sa v origináli a udáva, že osada Spacha (Špača) patrila vtedy zoborskému opátstvu, ktoré mala sídlo na Zobore pri Nitre. Pravdaže, nemožno povedať presne, kedy naša obec vznikla, ale môžeme predpokladať, že existovala dávno pred jej prvým zápisom. Poznamenávame, že súčasné encyklopédie a slovníky uvádzajú, že prvá písomná doložka je z roku 1275.

V Magyarország Vármegyei es Városai na str. 110 a 696 je zápis, že uhorský kráľ Ondrej III. (panoval v rokoch 1290-1301) daroval v roku 1292 už hotovú obec Špačince kómesovi (županovi) Goethovi.Ten sa stal zemepánom Špačiniec. K svojmu dovtedajšiemu menu Comes Geth začal si pridávať de Spacha, teda podpisoval sa Comes Geth de Spacha, po slovensky gróf Géth zo Špačiniec. Keďže v tom čase tu bola úradnou rečou latinčina a genitív (2. pád) sa tvorí príponou -i, gróf si začal osadu privlastňovať a od roku 1292 sa už podpisoval Spacai comes, v dnešnom jazyku Špačinský (majiteľ Špačiniec).

Spacaiovská grófska rodina vládla v našej obci až do roku 1751, kedy jej posledný potomok Pavel Spacai, svätiaci biskup, umrel v Ostrihome. Z toho možno usudzovať, že nie Spacai dal meno Špačinciam, ale Špačince dali meno Spacaimu. Keď sa koncom IX. a v priebehu X. storočia usadili medzi slovenské obyvateľstvo našej dediny starí Maďari, prevzali do maďarskej reči aj jej meno Spáca (číta sa Špáca). Takto sa úradne (po maďarsky) menovali Špačince až do roku 1898, kedy ich premenovali na Ispácza. To je historický dôkaz, že naša dedina tu bola dávno pred príchodom Maďarov do Dunajskej kotliny v roku 895.


 

Špačince v stredoveku

V 10. storočí prišli na Trnavsko a teda aj do našej dediny starí Uhri a usadili sa medzi domáce obyvateľstvo. Podľa zákonov, ktoré vyda luhorský kráľ Štefan I., bola práca dotiaľ slobodných roľníkov a ich pôda vyhlásené za kráľovský majetok. Kráľ štedro rozdával pôdu a dediny s roľníkmi členom svojej družiny ako donáciu (dar), s ktorou bolo spojené aj povýšenie do šľachtického (grófskeho) stavu. Najstarší záznam o tom, ako sa naša dedina stala donáciou, je z roku 1292. Spomenuli sme v predchádzajúcej kapitole, že uhorský kráľ Ondrej III. daroval Špačince s poľami a obyvateľmi grófovi Gethovi. Ten pôdu rozdelil a dal ju do užívania jednotlivým roľníkom do obrábania. Za to mu museli robotovať a odovzdávať naturálne dávky.. Gróf Géth sa stal špačinským zemepánom a roľníci jeho poddanými. Zemepán pridelil každému poddanému osobitnú usadlosť (sesiu). Sesia pozostávala z vnútornej usadlosti, ku ktorej patril dom, dvor, záhrada (humno) a z vonkajšej usadlosti: z polí, lúk a pasienkov.


 

Špačince v 16. - 17. storočí

Z toho obdobia sa nám zachovala vzácna pamiatka. 30. apríla1972 pri odpratávaní zeminy zo základov na stavbe domu Augustína Nádaského, č. d. 153, narazili v hĺbke asi 60-70 cm na voľne uložený džbánok. Pochádzal z konca 15. alebo zo začiatku 16. storočia a bolo v ňom uložených 600 kusov strieborných mincí, pokrytých silnou vrstvou medenky. Boli to denáre uhorských panovníkov, najmä Ferdinanda I., razené v Kremnici, ďalej drobné mince rakúske, nemecké, sliezske, mince miest a kniežat. Džbán s mincami je uložený v Západoslovenskom múzeu v Trnave a patrí medzi najväčšie doterajšie nálezy v Trnavskom okrese.

list_mince.png

V krajinskom sneme v roku 1514 šľachta vyniesla kruté zákony proti poddaným, ktorí navždy stratili právo na slobodné sťahovanie. Zvýšili sa im povinné dávky a roboty, bez dovolenia zemepána sa nesmeli ženiť, ísť na remeslo, nesmeli nosiť pri sebe nijakú zbraň (ani nôž). Z poddaných sa stali nevoľníci - veční zemepánom poddaní.

Zamyslime sa nad postavením špačinských poddaných, aké skutočne bolo podľa urbára feudálnych panstiev v Špačinciach, ktoré od roku 1699 dostali mestské výsady a jarmočné právo, no v 19. storočí klesli na úroveň dediny.

Panovníčka Mária Terézia sa usilovala obmedziť poplatky a povinnosti poddaných voči zemepánom a zabezpečiť ich pre štát. Preto vydala roku 1767 osobitné nariadenie - urbár. Urbár je najdôležitejš íprameň hospodárskych pomerov v našej obci v 16. až 18. storočí a hral významnú úlohu v živote poddaných až do zrušenia poddanstva v roku 1848. Pred vydaním urbára M. Terézia nariadila prieskum pomerov na panstvách. Dotazník mal 9 otázok. Na otázky odpovedal richtár Matias Henček a 9 prísažných. (Z nich iba richtár sa vedel podpísať.) Z odpovedí sa dozvedáme, že všetci špačinskí roľníci boli v postavení večných poddaných svojim zemepánom. Každý bol povinný odpracovať každý týždeň "dva dni s dvoju lichvu" alebo 4 dni "pešú robotu" konať podľa rozkazu panstva. V čase žatvy "3 dni s dvoju lichvu alebo celý týždeň peši". "Keď sa ale obilie zváža, jeden každý podľa svojej možnosti zakát robota trvá panstvu pomáhať a slúžiť jest povinen". Každý poddaný bol povinný odovzdať dvoch kapúnov (kohútov), 12 vajec, 1 florén (stredoveký zlatý peniaz), okrem toho každý dom bol povinný priasť panstvu konope alebo fan.

Tereziánsky urbár upravil povinnosti špačinských poddaných voči ze'mepánom takto: Za celú usadlosť bol poddaný povinný odpracovať zemepánovi ročne 52 dní so záprahom alebo 104 dní pešo. Urbár zaviedol povinné platenie deviatku aj špačinským poddaným, a to 4 forinty 72 grošov od celej usadlosti, 1 florén ročne daň župe na vydržovanie vojska, upriasť 6 funtov (2,72 kg) priadze, 1 holbu (približne pol litra) topeného masla, 4 kapúnov, dve kurence, 8 vajec, náhradu za vnútorný intravilán (dom, dvor, humno), 15 prešporských merícobilia (staršia dutá miera s obsahom 90 litrov). Ako vidno, robotné povinnosti sa zmenšili, ale naturálne povinnosti sa ešte zvýšili. Pracovný čas sa počítal od východu do západu slnka so začatím cesty. Zameškanie roboty podľa urbára sa trestalo 12 palicami.

Z tej doby je asi pieseň, ktorú kronikár počul od 70 ročného občana: "Bože môj, otče môj, však je ten svet zmotaný./ Čo vystojí chudobný poddaný! / Každý ho sužuje, platu nepovyšuje,/ pán sa nazdá,že naveky panuje./ Vy, páni zemani, my sme vaši poddaní,/ však budeme v čiernej zemi zrovnaní!" /

Nevoľnícky patent Jozefa II. z roku 1785 odstránil nevoľníctvo. Poddaní mohli slobodne disponovať osobným vlastníctvom, ale nie s pôdou, tá ostala i naďalej poddanskou. Poddaný sa smel slobodne sťahovať, ženiť sa, dávať deti na štúdia alebo na remeslo. Na to všetko do vydania patentu potreboval zemepánske povolenie. Okrem toho patent zakázal aj palicovanie poddaných.


 

Špačince v 18. - 19. storočí

Zemepáni v Špačinciach boli trojakého druhu: vysoká šľachta - grófi, stredná - baróni a nižšia šľachta - zemania. Popri šľachtickej rodine spomínaných Géthovcov sa v našej obci objavujú viacerí zemepáni. Roku 1660 rodina grófa Bertholda dostala časť špáciovského majetku. Na doklade "Mestečka špačinského" roku 1768 urbárska tabuľa vykazuje takýto stav: Gruntovný pán gróf Berthold mal 22 poddaných, gruntovný pán Brunswick mal 37 večných poddaných a jedného slobodného žida. Gruntovný pán Takáč mal 4 večných poddaných a jedného hoféra (podnájomníka) s domom. Gruntovná pani Brogyanka mala 6 poddaných a 2 hoférov s domami. Gruntovný pán Ghillanyi mal 5 večných poddaných.

Roku 1762 to bol gróf Brunšvik a roku 1785 gróf Pavol Révay. Neskôr sa tu objavil gróf Uzovič. Do Uzovičovej rodiny sa sobášom dostali grófi Majláthovci. Od roku 1816 najväčším zemepánom sa stala barónka Révayová, dcéra Pavla Révayho, ktorý zomrel 6. marca 1816. Podľa súpisu barónka Révayová vlastnila 1780 jutár rôľ, kaš-tieľ, dva majere, 14 domov, mlyn, pivovar a krčmu. Z nižšej šľachty sú známi: Lukachich, Ujgyörgyi, Birócz Krištofi, Brogyányi, Schwertner, Gášpar a Emánuel. Majláthovský majetok prešiel do rúk roľníkov až roku 1926 a Emánuelovský do JRD v roku 1950.

Roku 1828 Špačince mali už 1039 obyvateľov a 147 domov.

V polovici 19. storočia sa začína oddeľovanie zemepánskej pôdy. V roku 1838 bola prevedená nová úprava vlastníckych pomerov v špačinskom chotári komasáciou, ktorá trvala 10 rokov. Po jej ukončení 18. a 19. sept. 1848 overili jej správnosť podľa vyhotovenej katastrálnej mapy. Komasácia (sceľovanie) polí bola zložitá záležitosť. Bolo potrebné sceliť poddanskú a panskú pôdu do súvislých polí bez ohľadu na predošlé medze a polohu v chotári. Komasácia mala veľký význam pre pánov, ktorí si pridelili kvalitnejšiu pôdu a poddaných zatlačili na menej hodnotnú.

mapa_1840.png

Revolúcia v roku 1848 sa nedotkla feudálnych veľkostatkov, uspokojila sa iba zrušením poddanstva a roboty. Keď sa chcel roľník zbaviť veľkej ťarchy, musel zaplatiť zemepánovi dvadsaťnásobok hodnoty dávok, ktoré odovzdal ročne panstvu. Následky sa ozývajú až dvadsať rokov po zrušení poddanstva. Začiatkom roku 1868 sú Špačinčania medzi dvanástimi obcami z okolia Trnavy, ktoré posielajú vláde petíciu, v ktorej žiadajú zmiernenie poplatkov a uvádzajú: "...k toľkým výplatám by nám ani posledná košeľa nepostačovala...!".

V mestskom archíve v Trnave je uložená základina Márie Ujgyörgyovej. Mesto Trnava stalo sa patrónom po prevzatí rôľ a majera naproti kostola. Listina o darovaní bola napísaná 16. apríla 1895 v Prešporku a znie: "Špačinský majetok zdedila od rodičov a od brata. Celý poručila mestu Trnava. Podmienky, ktoré malo mesto plniť:

1. Nesmie ho nikdy predať alebo zameniť.

2. Nesmie naň uvaliť nijakú dlžobu, t. j. smie z neho brať iba úžitok.

3. Každoročne musí mesto dať špačinskému farárovi 200 zlatých na dvanásť zádušných omší, 188 zlatých na opravu a udržiavanie kaplnky sv. Anny. Z prebytku sa má utvoriť rezervná základina pre túto kaplnku. Spomínaných 12 omší má odslúžiť za jej rodičov Františka a Agnešu Ujgyörgyi a za ich deti Alojziu a Máriu.

4. Mesto má pre obecnú špačinskú nemocnicu a pre chudobných obce Špačince vyplatiť každoročne 60 zlatých, a to na deň jej smrti. Ďalej 40 zlatých pre chudobných, ktorí prídu do obce a zastihne ich tam smrť, aby sa im mohla zaplatiť truhla a kresťanské posvätenie. Tieto peniaze vyplatí mesto každoročne obecnému predstavenstvu a to 26. októbra.

5. Mesto nesmie pozemok prenajať ani jednému susedovi v roliach.

6. Mestu poručila 18 tisíc zlatých. Tie má mesto úrokovať až dovýšky 30 tisíc zlatých a to preto, aby mesto mohlo kúpiť susedný pozemok, ktorý má 100 uhorských jutár, ktoré ona pre "zlomyseľnosť dosiahnuť nemohla."


 

Prvá svetová vojna

Vzhľadom na získané podklady, začíname týmto dátumom: 26. júla 1914

Obecný bubeník oznamoval, že muži - vojaci do 37 rokov sú povinní do 24 hodín nastúpiť vojenskú službu. Narukovalo 44 Špačinčanov a 31. júla po vyhlásení všeobecnej mobilizácie nastúpili ďalší. 2. augusta boli zrekvirované najlepšie kone a neodvedení chlapi boli odvezení kopať zákopy, alebo pomáhali zásobovať vojsko. Kto si mohol dovoliť zaplatiť väčšiu sumu peňazí na vojenskú pôžičku, bol reklamovaný a nemusel narukovať.

Do našej obce začali prichádzať prvé oznámenia, že hrdinskou smrťou padal XY a vracali sa aj prví invalidi. V druhom roku vojny sa začali v obchodoch tratiť základné potraviny. Zlaté a strieborné peniaze boli stiahnuté a nahradené niklovými a bronzovými mincami. Z kostolnej veže odviezli dva zvony, aby z nich uliali kanóny. Na poli zväčša pracovali ženy a dospelejšie deti, lebo mužské sily postupne ubúdali. Od roku 1915 v letných prácach pracovali aj vojenskí zajatci zo začiatku na veľkostatkoch, no potom si ich brali aj roľnícke rodiny, z ktorých boli muži na frontoch.

Po tri roky od apríla do konca augusta bol už vtedy zavedený letný čas. Osemkrát bola vypísaná vojenská pôžička. Upisovali ju tí, ktorí chceli byť oslobodení alebo chceli prísť na dovolenku. Našli sa aj takí, ktorí pôžičku upisovali z "vlastenectva", no po prevrate tieto pôžičky boli takmer bezcenné. V prvej svetovej vojne 43 Špačinčanov položilo svoje životy na frontoch, vrátilo sa 12 vojnových invalidova ostalo 20 vdov.

pomnik_1_sv_vojna.pngnapis_pomnik.png

 

Na pamiatku padlým Špačinčanom v prvej svetovej vojne venovali občania Špačiniec pomník, ktorý je pri obecnom úrade. Tento pomník odhalili 20. októbra 1928 na počesť 10. výročia. Zbierku naň urobil Dobrovoľný hasičský zbor a posvätil ho vojenský kurát páter Ryšavý z Trnavy.


 

Prevrat

Na jeseň v roku 1918 vracali sa vojaci z frontu otrhaní a zničení s heslami na rabovku. 3. novembra sa zaplnili židovské krčmy, chlapi pili a neplatili. Vyletovali aj okná a bolo počuť výzvy na rabovku židovských domov a majerov. Chlapi brali čo sa dalo a rabovali aj na druhý deň. Otvorili aj liehovar a mnoho občanov bolo napitých. Židom vzali všetko, Gláser a Jojnes s rodinami museli utiecť do poľa. Židia sa však pomstili, najali si 18 ozbrojených dobrodruhov a vyhlásili, že narabované veci treba vrátiť. Niektoré veci Židia nikdy nedostali späť.

Upokojenie nastalo 18. novembra 1918, keď do Špačiniec prišli dvaja českí vojaci a 24. nov. ďalší pod vedením nadporučíka Trajbala.


 

Obec v 1. ČSR

16. decembra 1918 prišiel do obce Dr. Zicha vo vojenskej uniforme, zvolal občanov a oznámil im, že bola utvorená Československá republika. Upozornil ich, že staré obecné úrady už nemôžu rozhodovať a preto treba zvoliť "národný výbor". Do prvého národného výboru boli zvolení títo občania: Vendelín Ivanovič starší, Vendelín Ivanovič mladší, Šimon Januščák, Alexander Kollár, Rudolf Mackovič, František Moravčík, Vendelín Nádaský, Vitál Nádaský, Lenhard Remenár, Vincent Tomašovič, Lenhard Turaz a Lenhard Vávro.

peciatka_1_csr.png

Obecný dom, v ktorom bol obecný úrad a notariát, bol pôvodne v terajšom dome číslo 203. Bývalú budovu MNV postavil v roku 1900 staviteľ Ciller z Hlohovca počas úradovania notára Št. Kardhoordoa a richtára Št. Nádaského. Stál 16 tisíc korún rakúskych. Do roku1910 k obvodu špačinského notariátu patrili Bohdanovce a Šelpice.

notariat_pomnik1932.png

21. decembra 1918 na četnícku stanicu prišiel četnícky veliteľ J. Kollárik s piatimi mužmi. Roku 1919 v riadnych obecných voľbách za starostu bol zvolený Alexander Kollár st., po ňom Rafael Kubiš. Vo voľbách v roku 1923 zvíťazila sociálno-demokratická strana a za starostu bol opäť zvolený Rafael Kubiš.

16. októbra 1927 po uzákonení zemskej správy (po zrušení žúp) v obecných voľbách najviac hlasov dostala HSĽS a za starostu bol zvolený Lenhard Turaz. V tom čase cesta do Trnavy nebola najlepšia a preto v roku 1928 ju upravili a zavalcovali v smere Špačince - Trnava a Špačince "Zlín". V roku 1928 sa rozšírila aj súkromná autobusová doprava na trati Chtelnica - Trnava a Bohunice - Trnava na 5 spojov. Špačinčania cestovali do Trnavy za 2,- Kč.

27. septembra 1931 v obecných voľbách, kedy naša obec mala už 1801 obyvateľov, 882 zapísaných voličov zvolilo za starostu opäť Lenharda Turaza. Obec spravovalo 24-členné obecné zastupiteľstvo. V októbri tohto roku odišiel zo Špačiniec notár Adamec a na jeho miesto nastúpil notár Karol Blažek.

Pre zaujímavosť uvedieme platy vtedajších obecných funkcionárov: starosta 800 Kč, miestopredseda a druhý miestopredseda 80 Kč, obecný pokladník 300 Kč, obecný tútor (poručník) 44 Kč, piati desiatnici 240 Kč, obecný sluha 1440 Kč, zvonár 365 Kč, noční strážnici a hlásnici 3650 Kč, obecná baba 240 Kč a prehliadač mŕtvol100 Kč ročne.

V roku 1933 v našej obci ešte nikto nevlastnil auto, bol tu iba jedent trojkolový a jeden dvojkolový motocykel a 11 občanov malo baterkové rádioprijímače.

obchod_herlinger.png

Svetová hospodárska kríza, ktorá vznikla v roku 1929, nadobudla v roku 1933 vrchol. Bola veľká nezamestnanosť a obec zariadila pre nezamestnaných tzv. "núdzové" práce. V tejto akcii bola zrušená cesta, ktorá šla popred školu na Vŕšok a získaný pozemok pridali k školskej záhrade. Nezamestnaní občania dostávali "cedulky" po 10 Kč mesačne na zakúpenie potravín. Lístkov bolo rozdaných za 14 713 Kč pre 70 až 165 rodín. Priemerná denná mzda robotníkov vtedy bola: muž 12 a žena 10 korún.

Naši občania prestávali veriť "babskému" liečeniu a začali navštevovať radšej lekára. Prevoz chorého do nemocnice sanitným autom ČSČK stál vtedy 50 Kč. Za lekársku návštevu doma sa platilo 100-120 Kč, v ordinácii v Trnave 25-30 Kč.

masiar_sokol.png

14. a 15. augusta 1935 cez našu obec prešlo 5 plukov vojska na hlavné vojenské cvičenie. V škole bol umiestený generálny štáb a na návšteve tu bol aj zemský vojenský veliteľ pre Slovensko generál Votruba.

Roky 1934-1938 boli poznamenané bojom na obranu republiky, lebo sa stupňovalo jej ohrozenie hitlerovským Nemeckom a preto už 5. októbra 1935 bola v obci zriadená komisia pre civilnú protileteckú obranu - CPO.

vyznamenie_1936.png

Viac rokov sa v našej obci hovorilo o elektrickej energii. Konečne 2. marca 1937 začali Špačinčania svietiť elektrickým prúdom. Polovicu nákladov na elektrifikáciu platila obec a druhú polovicu hradil štát a krajinská subvencia. Zapojený bol každý dom a prípojky platila obec, čo činilo 12 000 Kč. Spačince boli osvetlené 21 pouličnými lampami. Jeden kilowatt vtedy stál 3,10 Kč.

Z mimoriadnych prírodných úkazov kronikár zaznamenal, že z 25.na 26. januára 1938 bolo vidieť krásnu polárnu žiaru, ktorá sa tiahla od Polárnej hviezdy po Veľký voz. Ľudia si mysleli, že horí a poverčiví predpovedali vojnu.

V tomto roku došlo aj k zmene v predstavenstve obce a 12. júla za starostu obce bol zvolený Karol Ťažký.
 


 

Druhá svetová vojna

Nad Európou viseli nebezpečné búrkové mračná. 23. septembra1938 po vyhlásení mobilizácie 20 ročníkov nastúpilo do zbrane. Chlapi - vojaci nastúpili disciplínovane za 6 hodín. Cez Špačince prechádzalo vojsko a v škole boli ubytovaní vojaci od 14. októbra do 20. novembra. Nevyužila sa posledná príležitosť brániť republiku a tak došlo 29. septembra k smutne známej Mníchovskej dohode o odstúpení čsl. pohraničného územia Nemecku. Mníchov znamenal rozbitie Československa.

6. októbra bola vyhlásená autonómia Slovenska a 2. novembra 1938 podľa viedenskej arbitráže Československo muselo odstúpiť južné pohraničné územie Maďarsku. 24. októbra bola založená HG a mala 130 členov.

14. marca 1939 gardisti zvonením oznámili vyhlásenie Slovenského štátu. 13. apríla bolo rozpustené obecné zastupiteľstvo a na čelo obce vymenovaný bol vládny komisár Vincent Vávro. Muži - vojaci nemali pokoja, lebo koncom augusta 1939 boli povolané do zbrane mladšie ročníky. V Európe vznikla vážna situácia a 1. septembra v skorých ranných hodinách nemecké vojská prekročili poľské hranice a tak vlastne začala druhá svetová vojna.

V novembri umrel vládny komisár a na jeho miesto Okresný úrad vymenoval roľníka Jána Jágra.

15. decembra 1940 pri sčítaní ľudu Špačince mali 2028 obyvateľov, z toho 990 mužov a 1038 žien. Podľa náboženstva bolo 1999 katolíkov, 5 evanjelikov a 24 židov; podľa národnosti bolo v obci 1988 Slovákov, 6 Čechov, 3 Nemci, 7 Maďarov a 24 Židov. Naša obec v tomto roku mala 289 domov a v nich 393 bytov. Napočítaných však bolo aj 39 analfabetov (17 mužov a 22 žien).

1. januára 1941 išiel cez Špačince prvý raz štátny autobus na linke Trnava - Chtelnica a späť. Cestovné do Trnavy Špačinčania platili 4 Ks.

Druhá svetová vojna zúrila ďalej. 22. júna vypukla nemecko-ruská vojna a 120 Špačinčanov mužov - vojakov opäť narukovalo, niektorí už po štvrtý raz.

9. apríla 1942 bola pochovaná do svojej hrobky pri cukrovarskej váhe na "starom cintoríne" patrónka špačinského kostola 96 ročná Fany Gašparová, rod. Schwertnerová a jej majetok prešiel na Emanuelcov, ktorí vtedy boli patrónmi kostola.

Pre mladých ľudí je to možno neuveriteľné, že v Špačinciach ešte v roku 1943 boli žobráci. Boli to starí práce neschopní ľudia. Bývali vo zvláštnej chalúpke "na pastierni" za dnešnou požiarnou zbrojnicou. Voľakedy tam býval s nimi aj obecný pastier. V kostole žobráci mali vyhradené miesto hneď pri vchode; v novom kostole mali samostatnú lavicu. Toto miesto sa nazývalo "žobračina". Žobráci mali povolené od obecného úradu chodiť každú sobotu po dedine pýtať "almužnu". Modlili sa Otčenáš a Zdravas. Dostávali múku, masť a nejaké peniaze. V tom roku prestali chodiť po pýtaní.

6. mája 1943 bol menovaný nový starosta Ján Turaz, ktorého navrhla miestna organizácia HSĽS a vymenoval Okresný úrad. Takto zanikla funkcia vládneho komisára. V tomto roku bol aj modernizovaný mlyn Michala Bínovského, ktorý bol postavený pred 200 rokmi. V šiestom roku druhej svetovej vojny sa front prevalil cez hranice Slovenska. Anglo-americké bombardovacie lietadlá skoro každý deň preletovali nad našou obcou na akcie do Nemecka.

Koncom augusta 1944 do Špačiniec prišla rota vojakov trnavskej posádky, ale po niekoľkých hodinách sa vrátila do Trnavy a potom do hôr. 29. augusta vypuklo Slovenské národné povstanie. Medzi partizánov odišli do hôr aj špačinskí chlapci. Muži od 15 do 60 rokov, ktorí ostali doma, museli chodiť kopať zákopy do Dechtíc, do Horného Dubového, do Hornej Krupej až po Nádaš, dnešný Trstín.

2. novembra do Špačiniec prišli nemeckí vojaci a ubytovali sa v škole. Bola to zásobovacia jednotka pozostávajúca zo starších vojakov. Nemožno nespomenúť, že náš občan Justín Nádaský, č. d. 335, ukrýval amerického letca, ktorý padákom padol v našom chotári, až do apríla 1945.

Front sa nebezpečne približoval. V noci z 31. marca na 1. apríla 1945, bola práve Veľkonočná nedeľa, nemeckí vojaci opustili našu dedinu a 2. apríla okolo obeda prišli sovietski vojaci. O niekoľko dní prišli sovietski letci, ktorí za pomoci našich občanov vybudovali poľné letisko za Vrchnou cestou (terajšou Športovou ulicou), odkiaľ bojové letky podnikali útoky na nemecké pozície. 10. apríla sa jedno lietadlo vrátilo s bombou, ktorá pri pristávaní vybuchla a pilot to zaplatil životom. V tom čase na letisku bol zranený aj náš občan Ján Holekši. Po prechode frontu 17. apríla na podnet Augustína Mišoviča bol utvorený revolučný národný výbor.
 


 

Špačince po roku 1945

Po ukončení druhej svetovej vojny v máji 1945 vznikla Československá republika, nastal nový politický a hospodársky život. V obci vznikol národný výbor a predsedom sa stal Augustín Mišovič.

Rok 1946 bol prvý povojnový, ale občania ešte pociťovali následky vojny, najmä v zásobovaní potravinami. V máji za predsedu MNV bol zvolený Karol Ťažký. Ľudia si začali zvykať na nové ľudovodemokratické zriadenie. 14. mája 1947 rozparcelovali dvanástim našim občanom kaštieľ, bývalú zemiansku kúriu (sídlo nižšej šľachty), ktorá naposledy patrila bývalému grófovi Majláthovi. Ten ju predal svojmu úradníkovi Burdovi. Kaštieľ je klasicistická jednopodlažná budova z prvej polovice 19. storočia. Trojuholníkový štít nad vchodom do budovy od základu nesú zvislé výstupky priečelia budovy. Na ňom sú zachovalé slnečné hodiny, ojedinelé na okolí.

hlavna_ulica_po_2svvojne.png

V roku 1948 naša dedina prešla historickým prerodom a k mnohým zmenám došlo najmä v poľnohospodárstve. Vo voľbách v tomto roku bolo zapísaných 1290 voličov, z nich volilo 1215 a 1030 hlas-valo za tzv. kandidátov NF. Za predsedu zvolili Jána Januščáka. Po reorganizácii MNV sa zvýšil počet poslancov z 24 na 30 a zrušili funkciu notára. Posledným notárom v našej obci bol Ernest Zavarský.

V roku 1952 v Špačinciach založili JRD, o ktorom hovoríme v časti o poľnohospodárstve. Na výstavbu rodinných domov MNV určil pozemky v Hornom konci od bývalého čísla 70. Špačince mali rozlohu 110 ha. V májových voľbách do národného výboru v roku 1954 za predsedu zvolili Štefana Ivančíka. V tomto roku pri príležitosti 10. výročia SNP naši občania odhalili pomník dvom partizánom Jánovi Červenému a Františkovi Šmarcovi, ktorí padli v povstaní.

V roku 1954 cez Špačince už premávali 4 autobusové linky ČSAD: Dobrá Voda, Chtelnica, Naháč a Radošovce. Rozšírila sa aj obchodná sieť a 8. marca otvorili novopostavený obchodný dom s potravinami a s priemyselným tovarom. V tom čase to bol prvý obchodný dom na okolí. V tomto roku dali do prevádzky aj miestny rozhlas a na pošte zriadili odbočku Štátnej sporiteľne v Trnave. Na jar roku 1957 začali stavať kultúrny dom.

V máji roku 1957 boli voľby do všetkých stupňov NV a v našej obci za predsedu MNV opäť zvolili Štefana Ivančíka a za tajomníka Štefana Ivanoviča. V roku 1959 obnovili nový stavebný obvod na pažiti za kostolom, kde sa postupne postavilo 15 rodinných domov. V tomto roku došlo k zmene tajomníka MNV a na túto funkciu nastúpil Jozef Polakovič. V roku 1960 v Uličke a v Kaštieľskej ulici vyvŕtali dve studne a napojili na ne obe spomínané ulice. Takto vznikol čiastočný obecný vodovod.

kult_dom_1958.png

Vo voľbách roku 1960 si poslanci zvolili za predsedu MNV opäť Štefana Ivančíka a za tajomníka Františka Strečanského. V šesťdesiatych rokoch začala intenzívna výstavba našej obce. V roku 1961 Špačince mali 2383 obyvateľov, ktorí bývali v 528 bytoch vybudovaných v 428 domoch. V tomto roku pri bývalom dolnom mlyne postavili tehelňu na výrobu tehál z vlastných zdrojov a v r. 1963 dokončili stavbu budovy novej pošty s automatizovanou telefónnou ústredňou.

24. novembra roku 1963 otvorili nový kultúrny dom, ktorý postavili za účinnej pomoci JRD, bývalého patronátneho závodu OSP v Trnave, tajomníka MNV Františka Strečanského a predsedu MNV Št. Ivančíka. V tejto akcii "Z" naši občania odpracovali 40 tisíc brigádnických hodín. V júni 1964 nastala zmena funkcionárov MNV. Za predsedu MNV si poslanci zvolili Františka Strečanského a za tajomníka Štefana Ivančíka. V tomto roku bola zrušená úzkokoľajka, po ktorej dovážali cukrovú repu z Dolnej Krupej cez Špačince do trnavského cukrovaru. Vybudovaná bola v roku 1910.

Budovanie našej obce pokračovalo reguláciou potoka, úpravou chodníkov a ciest. V septembri 1965 začali stavať novú školu a pri kultúrnom dome vysadili miestny park o rozlohe 0,75 ha, na ktorom mal zásluhu náš občan Izidor Jáger. V nasledujúcom roku oplotili cintorín novým plotom a kalváriu vysadili brezami a smrekmi. Reštaurácia Raketa bola daná do prevádzky v roku 1966, kedy zriadili i mliekáreň z bývalej učebne ZŠ pri kultúrnom dome a pri hostinci otvorili predajňu mäsa. Školský rok 1967/68 začal v novej 18-triednej škole. V rokoch 1968-1969 bola dokončená stavba dvoch bytoviek s 24 bytmi pre členov Miestneho bytového družtva.

Pohnuté usadlosti roku 1968/69 zapríčinili predĺženie mandátov poslancov MNV, čo občania schvaľovali a podporovali doterajších funkcionárov a poslancov MNV. V roku 1969 boli v našom kultúrnom dome už po druhý raz celookresné odvody brancov.

V roku 1970 dali do užívania tretiu bytovku pre 12 rodín a dokončená bola aj materská škola s celodennou starostlivosťou v budove bývalej ZŠ. V nasledujúcom roku v novom stavebnom obvode na Čerešňovej ceste vymerali 26 stavebných pozemkov. Pokračovalo sa v budovaní asfaltovaných chodníkov a ciest po celej obci.

V novembrových voľbách roku 1971 za predsedu MNV zvolili Jozefa Páleníka, ekonóma ŠM a za tajomníka JUDr. Františka Strečanského. V roku 1972 sa začala stavba domu smútku a 2. júla 1974 ho odovzdali do užívania. Bola to cenná služba pre všetkých občanov. 5. sept. 1974 v rámci akcie "Z" začali stavať obchod s potravinami pri reštaurácii Raketa a pokračovalo sa aj v úprave chodníkov, ciest, priekop a verejných priestranstiev, kde vysadili 3250 kríkov a stromkov. V nasledujúcom roku sa uskutočnila prestavba elektrického vedenia po celej obci. V roku 1976 sa pokračovalo v skrášľovaní našej dediny: asfaltovali sa chodníky v Hlavnej ulici a v Športovej ulici. Dokončený bol aj areál TJ Družstevník. V tomto roku za tajomníka MNV zvolili Teodora Šišku.

V auguste roku 1978 bola ukončená stavba obchodného strediska a v roku 1979 sa začala I. etapa plynofikácie našej obce výkopovými prácami od regulačnej stanice na SM po bytovky. V tomto roku dali do užívania aj nové zdravotné stredisko v budove bývalej MŠ (na Tyrolovom), v ktorom začala ordinovať obvodná lekárka, detská lekárka a zubný lekár. V nasledujúcom roku sa začala II. etapa plynofikácie v Hlavnej ulici po ZŠ.

K 1. novembru 1980 Špačince mali 2304 obyvateľov, 512 domov a v nich 623 bytov. Miestny rozhlas potreboval rekonštrukciu, ktorá sa uskutočnila v roku 1981 a v roku 1984 na cintoríne vyvŕtali studňu a vybudovali rozvod vody.

27. decembra 1985 predseda MNV Jozef Páleník odišiel do dôchodku a na jeho miesto nastúpil Ľubomír Matlák, mladý agílny poslanec MNV. V roku 1986 sa uskutočnila rekonštrukcia kultúrneho domu: plynofikácia, výmena elektrickej inštalácie, podlahy, obklad stien a 16. mája ho dali do riadnej prevádzky po havárii kotla ústredného kúrenia ešte v roku 1981.

23. a 24. mája 1986 boli voľby do NV a do zákonodarných zborov. V nich do MNV naši občania zvolili 30 poslancov a z nich za predsedu Ľubomíra Matláka. Za tajomníka bol zvolený Teodor Šiška. V nasledujúcom roku bola ukončená plynofikácia obce zavedením plynu v Záhradkárskej ulici v dĺžke 205 m.

V roku 1988 sa začalo so stavbou domu služieb a obecného úradu. V zveľaďovaní obcí sa naša obec umiestnila na III. mieste v okrese, na čom okrem funkcionárov a poslancov MNV mali zásluhu ai členovia spoločenských organizácií. V roku 1989 Agrostav a SPPZV dokončili pre svojich zamestnancov 13-bytovku v oblasti Vávrovej záhrady.

Rok 1989 bol bohatý na politické udalosti. Naši občania aj v týchto dňoch vedeli, kde je ich miesto. Začiatkom roka 1990 bola rozšírená rada MNV z 9 na 15 členov a neskoršie znížená na 11. Tajomníkom bol Milan Šulko. V júni sa uskutočnili voľby do SNR a do Federálneho zhromaždenia. V našej obci 1522 voličov volilo vo dvoch volebných obvodoch a mohli si vybrať kandidátov z 11 politických strán a hnutí. Priebeh volieb bol pokojný a najvyšší počet platných odovzdaných hlasov získalo KDH.

Vo voľbách do obecných a mestských zastupiteľstiev v dňoch 23. a 24. novembra 1990 1575 voličov odovzdalo 1236 platných hlasov a do obecného zastupiteľstva zvolili 24 poslancov. Osobitne sa volil starosta obce a zvolený bol opäť Ľubomír Matlák.

V rámci privatizácie 14. febr. 1991 Ing. Petrovi Kollárovi vrátili hostinec. 17. apríla predajňu mlieka a pečiva dali do prenájmu Márii Sedlákovej. Predajňu ovocia a zeleniny kúpila firma Cyklosport Ing. Krampl. Reštauráciu Raketu si v auguste prenajal Štefan Trnka a Lídia Jasencová prevzala do ekonomického prenájmu predajňu textilu a obuvi. Predajňu mäsa do konca roka 1991 dali do užívania Vladimírovi Bunčekovi. V septembri František Kolenčiak si otvoril predajňu potravín.

3. marca 1991 sa uskutočnil súpis obyvateľov, domov a bytov. Špačince mali 2058 obyvateľov (990 mužova 1068 žien), ktorí býval iv 664 bytoch v 491 obývaných domoch. Niektoré čísla nám hovoria o neustálom zvyšovaní životnej úrovne: v obci bolo 334 farebných televízorov, 133 telefónov, 492 kúpeľní, 260 osobných áut, 7 chát a v 392 domoch bolo etážové kúrenie.

V roku 1993 bola dokončená čistiareň odpadových vôd v hodnote 1 500 000 Sk s kapacitou 450 obyvateľov, na ktorú napojili kultúrny dom, dom služieb, obecný úrad, ZŠ, bytovky na sídlisku a pri pošte, hostinec U Kollára a U Sambuca a rodinné domy od pošty po hostince. Opravená bola aj kaplnka Panny Márie a chodníky na cintoríne. Rekonštrukcia a údržba verejného osvetlenia stála 400 tisíc Sk. Na údržbu verejnej zelene sa venovalo vyše 200 tisíc Sk. Špačince patria medzi prvé obce v okrese, kde bola vybudovaná roku 1993 káblová televízia v hodnote 2 200 000 Sk. Ukončená bola aj stavba domu služieb a obecného úradu v hodnote 5 631 000 Sk. Na stavbe mal zásluhu najmä starosta obce Ľubomír Matlák a Eduard Hanák, ktorý mal stavebný dozor.

Obecný úrad prenajal časť priestorov domu služieb pre podnikateľov. Podnikanie sa najviac rozvíja v obchodných činnostiach, menej vo výrobe. Zo služieb je tu klampiarstvo, kaderníctvo, lekáreň a najnovšie i sklenárstvo. V obci úspešne pracuje súkromný mlyn, autodoprava a automechanici tiež ponúkajú svoje služby.

V roku 1994 sa začal budovať celoobecný vodovod a prestavala sa hodnota štyroch miliónov Sk. Voda v našej obci je vážnym problémom, nakoľko väčšina súkromných studní má závadnú vodu. Tento vodovod bude ukončený v roku 1995 v celkovej hodnote 10 miliónov Sk. Na tejto akcii má veľkú zásluhu starosta obce Ľubomír Matlák s poslancami obecného zastupiteľstva.


 

dnes je: 19.9.2019

meniny má: Konštantín

podrobný kalendár

webygroup
ÚvodÚvodná stránka