Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Ľudová kultúra

Domy a bývanie

Pôvodné Špačince boli postavené popri hlavnej ceste, kde sa stavali tzv. hoferské domy. Tak bola postavená Ulička a Vŕšok. V minulosti v našej obci boli panské domy, lebo v Špačinciach bolo niekoľko zemepánov - composserosov. V roku 1880 a 1890 patrilo len Uzovičovi 17 takýchto domov a 3 majere. V roku 1890 mali Špačince 139 domov, roku 1910 157, r. 1918 161 a roku 1930 už 246 domov.

Najstaršie domy boli drevené, ktoré v roku 1924 nepamätali ani najstarší Špačinčania. Potom sa stavali domy nabíjané z hliny, rozmočenej a premiešanej plevami a drobnou slamou. Neskoršie boli stavané zo "surovej tehly", ktorú obyčajne robili cigáni z hliny. Domy boli pokryté slamou, neskoršie šindlom, až potom škridlicou. Posledná slamená strecha v našej obci bola zlikvidovaná r. 1943 v Dolnom konci (dnes Poštovej ulici). V tých časoch, keď boli tieto domy stavané, asi okolo roku 1700, nemožno zistiť ich hodnotu. Zvláštnosťou domov boli tzv. "výpustky", ktoré tvorili osobitný prístavok a býval skoro pri každom dome. Mal praktický význam. Strechy bývali slamené a pri požiari dobre chránili pred padajúcou slamou. Okná bývali malé, opatrené okenicami a nedali sa ani dobre otvárať, takže o vetraní nemohlo byť ani reči. Domy mávali dve neveľké miestnosti a v jednej z nich bývala veľká pec, ktorá zaberala štvrtinu miestnosti. Na vrchnej ploche pece obyčajne spávali deti. Tzv. parádna izba bola na reprezentáciu. Boli v nej postele umiestnené pozdĺž steny za sebou, na ktorých boli vystlané zvyšné nepoužívané periny. V parádnej alebo prednej izbe býval vystretý aj mŕtvy člen rodiny pred poslednou cestou na cintorín. V niektorých domoch bývali aj 2 - 3 rodiny, lebo mladomanželia zostávali bývať v dome rodičov. Medzi izbami býval "pitvor" (chodba).

V sedliackych domoch za obytnou časťou bola maštaľ. Na humne bola stodola pokrytá slamou, kde sa rezávala "šečka" (sečka = porezané krmivo) a v hornej časti na "patrách" skladovali krmivo na zimu. V dávnych dobách pred domami boli spoločné studne "na valec".

Zariadenie domov tvoril stôl, stoličky, tzv. "štokrle" bez operadla, lavica, "kasňa" (skriňa), postel a nízka "fijoková" (zásuvková) kasňa. Na stene viseli obrazy svätých, krížik a maľované tanieriky. Nad stolom visela "petrolínová" lampa.

Zaujímavé bolo uskladňovanie obilia v tzv. zbožných jamách. Roľníci si ich budovali obyčajne na priedomí alebo pod "úkolom". Jamy obvykle mali tvar džbána, hlboké 2 - 3 metre. Vnútro jám vypálili, aby sa spevnili steny a zabránilo prenikaniu prachu zo zeme do obilia. Ich steny vystlali otepami slamy. Do obilných jám sa zmestilo 10 - 15 q obilia. Do zúženého hrdla sa zasunuli krížom drevené polená a vrch pokryli viazanicou slamy, nad ktorou navršili uhladený kopec hliny. Obilie v jamách vydržalo bez straty konzumnej kvality viac rokov.


 

Strava

V histórii roľníctva hlavnou úlohou bolo dopestovať obilniny. Každá gazdiná vedela upiecť chlieb a preto v každom dome mali chlebové koryto a v každom dome sa chlieb aj piekol. Chlieb požíval úctu a preto pred pečením gazdiná urobila nad ním kríž, ktorý sa robil aj pred jeho načatím. Tento zvyk sa zachoval v niektorých rodinách dodnes. Chlieb býval za roštom (pod povalou), aby sa k nemu nedostali deti. Návštevníkom ponúkali odkrojiť si chlieb a bolo urážkou, ak si neodkrojili. Nakrojený chlieb sa nesmel obracať k dverám, utiekol by. Ak sa chlieb piekol, bolo treba v dome dávať pozor, aby sa chlieb nekrájal kým bol v peci, odul by sa.

Naši predkovia sa stravovali oveľa zdravšie ako my. K tradičným múčnym jedlám patrili lokše, buchty, slíže, zahybanice a opatance. K sviatkom piekli, ale málo a len z domácej múky takéto koláče: makovníky, orechovníky, syrovníky, lekvárovníky a putrovníky (z maslového cesta). Na fašiangy sa piekli šišky ako dnes. Mäso sa jedlo z vlastného chovu hydiny a ošípaných. Bravčové mäso údievali alebo nakladali do masti. K sviatkom sa mäso kupovalo.

Polievky sa varili hlavne zo strukovín: zo šošovice, hrachu, cícera, slovenca a z fazule. Známe boli kaše, najmä "krumplová" (zemiaková), cícerová a fazuľová. Dôležitou zložkou jedla bola kapusta, mlieko a mliečne výrobky. Jedlo sa 3 - 4 krát denne. Múčne jedlá bývali obyčajne v pondelok, v stredu a v piatok. V sobotu sa varievala kaša a v nedeľu bývalo mäso. V pôste v piatok sa varilo na konopnom oleji.


 

Špačinský kroj

Keď hovoríme o ľudovej kultúre, nemôžeme obísť ľudový kroj, ktorý bol bohatý na výzdobu, materiál, spracovanie, vkus a estetické cítenie jeho nositeľov. Špačinský kroj patrí k trnavskému kroju. Ľudový odev sa pôvodne zhotovoval zo surovín, ktoré poskytovala príroda a ktoré si ľudia sami dopestovali a spracovali. V našich podmienkach to boli konope. Z ich vlákien sa domácky tkalo plátno v susedných obciach a z neho sa zhotovovali všetky základné odevné súčasti pre ženy i pre mužov. Boli to aj bytové textílie ako obrusy, plachty, uteráky a vrecia.

Základnou súčasťou u žien bol "rubáč", ktorý plnil funkciu spodného oblečenia a nosili ho na "robotný" deň i na sviatok. Bola to sukňa vpredu s rozparkom a po celej dĺžke bola nazberaná. Sviatočný kroj bol drahý a okázalý, zdobený bohatou výšivkou. Rukávce boli z tenkého plátna a siahali po lakeť, kde sa sťahovali šnúrkou. Na rukávcoch bola najvzácnejšia výšivka. K nim pridávali "tacle" - volány okolo ruky. Tieto boli vyšívané na "tylangri" - tyle. Okolo krku bol čipkovaný "krézel" - golier. Pod hrdlo sa pripínala biela mašľa, vyšívaná zlatou niťou alebo vykladaná flitrami a na konci boli strapce.

K rukávcom sa obliekal "prucel" ušitý z brokátu a podklad tvoril stromový vzor. Vpredu sa zapínal spínadlami so sklíčkami. Na robotný deň sa nosili prucle z lacnejšej látky a rukávce bez výšivky. Dôležitou súčasťou ženského kroja bola sukňa a zástera. Sukňa bola šitá z jemného súkna, bola drobno a pravidelne skladaná a riasená. Horný okraj, asi 10 cm, bol husto pozošívaný. Súkno bolo drahé a preto predné diely boli zhotovené z lacnejšej látky. Pod nimi sa nosili ešte 2 - 3 "bočnice" (spodné sukne) na okraji zdobené "štikejarom" (čipkou) a tuho naškrobené. Na sukňu si dávali zásteru, šitú z glotu alebo z listeru. Okraje boli bohato vyšívané.

Pri opise špačinského kroja nemožno obísť úpravu a pokrytie hlavy žien a dievčat. Dievky nosili copy - vrkoče so zapletenými šnúrkami obtočené a uviazané okolo hlavy. Takto si upravovali hlavy aj ženy. Na veľké sviatky slobodné dievčatá nosili červené stužky na konci so strapcami, ktoré mali pripevnené na vlasoch a konce splývali voľne po chrbáte.

Vydaté ženy nosili čepce. Sviatočné čepce boli vyšívané na "tylangri" a podložené boli jednoduchým pláteným čepcom s čipkami nad čelom. Na čepiec sa dával ručník v rohu vyšívaný, ktorý visel na chrbáte. Ručníky patrili k najdekoratívnejším doplnkom odevu. Bolo zvykom, že novomanželka na prvú nedeľu po sobáši išla do kostola v kroji, v čepci a v tylangrovom ručníku.

Ku kroju sa nosili čierne čižmy s tvrdými sárami, na päte preštepované žltou niťou. Neskôr sa nosili "štvrtky", sandále. Vlniak bol zimnou súčasťou ženského kroja. Obyčajne býval čiernej farby, okraje boli lemované strapcami. Vpredu ho zapínali veľkým zapínacím špendlíkom. Staršie ženy vlniaky nosia podnes. V minulosti ženy v zime nosili "kacabajky" - krátky priliehavý kabátik, najčastejšie čiernej farby, neskoršie zo zamatu a bohato zdobený.

Mužský odev bol jednoduchší a kedysi tiež zhotovený z konopného plátna. Bola to košeľa a "gacce" - nohavice. Neskoršie sa začali nosiť továrenské materiály a to biele jemné plátno na košele, tenké čierne súkno na úzke nohavice. Na vestu a na pruclíky pre "paholkov" a mladých mužov sa používal drahý kvetovaný brokát. Pod krkom sa nosili mašle a rukávy košele boli ukončené bohato vyšívanou čipkou. Na hlavách nosili klobúky s úzkou strieškou, mládenci s kosierikmi.

Po prvej svetovej vojne sa kroj začal vytrácať, ale nevesty chodievali v kroji na sobáš až do konca štyridsiatych rokov. Zašlú slávu špačinského kroja obnovuje naša folklórna skupina pri svojich vystúpeniach.

 


 

Zvyky a obyčaje

Zvyky ako duchovné bohatstvo siahajú ďaleko do dávnoveku. Stali sa tradíciou a prechádzali z pokolenia na pokolenie. Vačšina z nich sa viaže na kresťanské sviatky, prípadne na dôležité udalosti v živote človeka ako je narodenie, svadba a smrť.

Na Štedrý deň podvečer hydina žrávala v povrazovom kruhu, aby sa nerozliezala. Pri štedrovečernej večeri gazdiná musela stále sedieť, aby jej dobre kvokali sliepky. Zbytky zo štedrej večere sa vysýpali pod stromy, aby dobre rodili. V tento večer celá rodina jedávala z jedného jablka. Vraj keď niektorý člen rodiny zablúdil, mal si pomyslieť s kým jedol a trafí domov. Po večeri najstaršia dcéra šla na dvor vyprášiť obrus a odkiaľ zaštekal pes, odtiaľ mal prísť ženích. Pri štedrej večeri bola zažatá sviečka a na koho znej išiel plameň, ten mal do roka umrieť. To platilo aj pre toho, kto si vybral zlý orech, alebo jablko. Manželia jedávali jablko spolu, aby sa ľúbili. Na štedrovečernú večeru dávali pod obrus kríž, upletený zo slamy, ktorý na druhý deň dali na strom, aby mu neuškodili húsenice. Dievka, súca na vydaj, brávala si jablko na všetky tri vianočné omše. Po tretej ho na ulici zjedla a ktorého muža prvého uvidela, také meno mal mať jej muž.

Na Hromnice bolo posvätenie sviec, ktoré sa zapaľovali pri búrkach, aby neudrel blesk a pri rakve zomrelého.

Fašiangy bývali obdobím zábav. V pondelok pred Popolcovou stredou mládenci chodievali a chodia ešte aj dnes "pod šable". Oblečení v šatách predstavujúcich rôzne povolania, so spevom a harmonikou navštevovali dievčence, aby ich vytancovali pred začiatkom pôstu. Odmenou bývali šišky, štamperlík pálenky alebo peniaze. Na Popolcovú stredu chodievali "kováči" - mládenci preoblečení za maškary, chytali dievky a zatĺkali im do topánok klince.

Na Veľký piatok skoro ráno roľníci kúpali a preháňali kone, aby boli po celý rok zdravé a rýchle. Na Veľkonočnú nedeľu ženy nosievali a ešte aj dnes nosia do kostola posvätiť tradičné veľkonočné jedlá ako je "stratené kura", varené vajcia, "calta" a soľ. Na Veľkonočný pondelok mládenci chodilia ešte aj chodia šibať dievčence, za čo dostávali maľované vajíčka. Šibáky si obyčajne plietli z ôsmich vŕbových prútikov.

Zaujímavá bola "predzvesť" konca vojny a koniec sveta, ktorou mala byť neskorá Veľká noc v roku 1942. Pripadla na 25. apríla. Je skutočne vzácne, keď tento deň pripadne na dve najkrajnejšie hranice: na 22. marca a 25. apríla, keď je Veľká noc najskoršia a nejneskoršia. Vzácne preto, lebo na 22. marca pripadá Veľká noc od roku1583 do roku 5000, t. j. za 3417 rokov iba 18-krát. Na 25. apríla v tej istej dobe Veľká noc pripadne len 33-krát. Rozchýrilo sa, že na Veľkú noc 1942 počnúc Veľkým piatkom mali prísť tmavé dni, že nebude možné svietiť, lebo nijaké svetlo svietiť nebude, každé zhasne. Len spravodlivým luďom bude svietiť hromnička a len tí ostanú nažive. Pravdaže, nestalo sa tak a ľudia si vydýchli. Podobne sa skončila aj druhá predpoveď. Vraj keď padne Veľkonočná nedeľa na sv. Marka (25. IV.), turíčna nedeľa na sv. Antona Paduánskeho (13. VI.), Božie telo na sv. Jána Krstiteľla (24. VI.), bude vraj taký smädný rok, že celá príroda vyschne a bude určite koniec vojny. Ani toto sa nevyplnilo. Pršalo ako inokedy a vojna trvala ďalej.

Na Božie telo bývali v dedine 4 oltáre, pri ktorých si ľudia procesiou uctievali sviatosť oltárnu. Zelinky vzaté z týchto oltárov hneď ako kňaz opustil oltár, chránili pred úrazmi. Oltáre mávali každý rok iní občania.

Špačinský kostol, ako sme už spomenuli, je zasvätený Narodeniu Panny Márie. Sviatok je 8. septembra a nasledujúcu nedeľu po tomto dni sú v Špačinciach hody. V túto nedeľu i v pondelok sa schádzala i schádza celá rodina, ba i známi na hostinu a tradičným jedlom okrem iného je husacina.


 

Zvyky a povery pri narodení

Staré zvyky a povery pri narodení dieťaťa dnes už zanikli. Spomenieme niektoré, ktoré zaznamenal kronikár.

Keď matka pracovala k pôrodu, musela mať na stole nakrojený chlieb a nôž; keď sa vraj dieťa narodí, príde dvanásť apoštolov, zasadnú za stôl a rozhodnú o osude narodeného a chlieb mali na pohostenie.

Hneď po narodení dieťa zavinuli do plienky, položili na stôl, aby sa tam pogúľalo, vraj bude bystré.

Dieťa muselo ležať pri matke až do úvodu, inak by ho bolo uchytilo "zlé". Potom ho dali spávať do kolísky.

Šestonedieľka bývala umiestnená obyčajne v kúte za zvláštnou plachtou aj s dieťaťom. Plachta bývala vyrobená po domácky z konôp a vyšívaná.

"Kútnica" musela mať na krku ruženec, aby k nej nemalo prístup"zlé" .

Do úvodu kútnica nesmela ísť von. Mohla sa pohybovať iba pod strechou. Mimo strechy číhalo na ňu strašidlo, alebo bosorka, boli by ju roztrhali.

Dieťa sa odlučovalo (od pŕs) na nátoni (drevený klát), pri tom mu predložili rôzne nástroje: ihlu, sekeru, pílku atď, až narastie, bude všetko vedieť.

Dieťa dva Veľké piatky nesmelo piť prsia, bolo by hlúpe a nehovorilo by.

Keď sa dieťa už raz odlúčilo, nesmelo sa viac prikladať k prsiam, pretože keby také dieťa odrástlo, všetko by "urieklo", aj kameň by pukal od jeho pohľadu.

Dieťaťu sa nesmelo štrngať lyžickou alebo nožom, tým sa dovolávala do domu psota.

Dieťa nosilo pod šatami cesnak alebo červenú stužku, aby ho nikto neuriekol.


 

Svadobné zvyky

Pri výbere budúceho partnera a partnerky rozhodovali rodičia, pričom najväčší význam pripisovali majetku. Dohodli deň svadby a potom boli v kostole ohlášky (cirkevné ohlásenie sobáša). Písomná forma svadobnej zmluvy medzi Špačinčanmi je neznáma. "Dať na písmo" znamená prepísať nemovitosť v pozemkovej knihe a to sa robievalo po svadbe za niekoľko rokov.

Väčšia svadba bývala sviatkom skoro celej dediny. V minulosti trvala od soboty do štvrtka. Rodinu na svadbu pozývali družbovci takto: "Pochválen Pán Ježiš Kristus, milí priatelia, ráčte nám odpustiť, že sme sa opovážili do vášho príbytku vstúpiť. Neprišli sme z vôle našej, ani z vôle vašej, ale z vôle mladej nevesty (mladoženícha), ktorá sa strojí stav panenský premeniť na stav manželský, pričom vás prosí, aby ste sa prišli podívať na jej poctivú krásu (určili deň svadby)".

V sobotu sa robili prípravy. Oba svadobné domy zabili "do spolku" obyčajne jednu kravu. Víno si objednali tiež spoločne priamo od vinohradníkov. V nedeľu po litániach ženy naložili do zvláštnych košov koláče tzv. brány, makovníky, baby a pod. Išlo o preteky: čím bol väčší kôš, tým bola väčšia pochvala. K tomu vzali 2 litre vína a kohúta.

Pondelok bol hlavný deň - sobáš. Pred ním ženíchov starý svat išiel do domu nevestiných rodičov pýtať pre ženícha nevestu. Pytačky mali takýto úvod: "Pochválen Pán Ježiš Kristus! Páni starší, páni mladší, páni starší svatovia, dovoľte slobodno do vášho príbytku pristúpiť, pri vašom poctivom stole slovíčko dve premluviť. Áno alebo nie?" Odpoveď bola: "Slobodno". Potom starý svat začal opisovať stvorenie sveta po jednotlivých dňoch: "Čítam a nachádzam v 1. knihe Mojžišovej, že Adam chodil po raji. Videl, že všetko stvorenie je popárené, len on ostával sám. Začal byť smutným. Prišiel Boh a pýtal sa na príčinu. Adam vyjavil svoj smútok. Boh zavolal anjelov, aby išli na štyri strany sveta hľadať manželku pre Adama. Vrátili sa, ale nenašli." Nasledoval popis stvorenia Evy a niekedy i žartovne. Starý svat pokračoval: "Páni moji, starší a mladší, aj tento náš "principál" si umienil do stavu manželského vstúpiť a v ňom pokánie činiť, svoj stav mládenecký premeniť. Teda, prv než do chrámu Božieho pôjdeme, mladoženích, kľakni a poďakuj nastávajúcim rodičom, že ti budúcu manželku vychovali. Mladá nevesta, ty pokľakni a poďakuj sa za vychovanie". (Keď nevesta pokľakla, všetci svadobári plakali). Svat ďalej recitoval: "Teraz vás, ako rodičov prosím, či nám vašu dcéru do chrámu Božieho prepustíte a jej k oltáru pristúpiť dovolíte? Hore muzika!" To bývala posledná výzva do sobášneho sprievodu. V ten deň nesmela byť otvorená jama (aby nebol niekto mŕtvy), lebo by do roka jeden z novomanželov zomrel.

Pri prísahe v kostole mladomanželom držali nad hlavami venček z rozmarínu. Na sobášnu oferu ženích mal dať peniaze neveste, aby jej ich potom dával po celý život a neskrýval ich. Po sobáši manželom potreli ústa medom, aby mali sladký život. Keď išiel sobášny sprievod z kostola, voľakedy sa strieľalo z mažiara. Družbovia strelcov pohostili pálenkou, ktorú mali vo fľaške. Rozhadzovali sa aj koláče. Voľakedy piekli tzv. vrtán, do ktorého zapravili motúz: keď sa deti začali oň trhať, ostal im v rukách iba motúz. Koláče, ktoré si deti uchytili, rýchle zaniesli domov, aby rodičia na jarmoku chytro predali dobytok.

Po sobáši bývala muzika. V podvečer odviedli nevestu do ženíchovho domu za spevu družíc a všetkej mládeže. Pred dverami sa spievalo: "Vyndzi, vyndzi, stará maci, svú nevestu privítaci. Vyndzi,vyndzi s holbu vína, privítať si svojho syna. Vyndzi, vyndzi s borovičku, privítať si nevestičku". Nato sa otvorili dvere a neveste podhodili polienko a metlu. Tá chytro pozbierala pohodené veci (podľa rýchlosti sa posudzovala jej šikovnosť), pobozkala novým rodičom ruky a bola uvedená do domu. Potom posadili nevestu a ženícha za "predný" stôl. Voľakedy novomanželia pri svadobnej večeri nemali jesť a preto pred nich dali prázdne taniere, do ktorých postavili pohárik, ale hore dnom.

Svadobná večera začala. Pred jedlom prišiel družba a začal: "Veľactení páni hosti, milovníci čistoty, prestáli ste veľké muky, pošpinili ste si ruky. Vodu sme vám pripravili, aby ste tú špinu zmyli. Avšak v ružovej len vode, u Slovanov je to v móde. Ja som sa to dopočul, čo sa deje tuto včuľ; kúpil som hneď vraníky, mladé bujné koníky. Utekal som pre vodu, cez najväčšiu nehodu. Ako šarkan som letel, abych načas doletel. Akú škodu pri tom mám, musím vyrozprávať vám. K obsiahnutiu tohto cieľu, prežil som vám strašnú chvíľu: kone som tak veľmi hnal, že z nich žiaden nezostal, so samými tresky-plesky, z voza niet už ani triesky. Tak som sám niesol smutne vodu na chrbte v putne. Teraz ju tu predsa máte, moju škodu snáď uznáte. S chuťou sa v nej umývajte, radi do nej dukát dajte. Ruky zdarma utierajte a vy, muzikanti, hrajte!" Družba mal pohárik s vodou. Do nej si každý hosť omočil prsty a vhodil nejakú mincu. V druhej ruke mal trstenicu omotanú šatkou, ktorou sa každý utrel. Potom sa starý svat začal modliť. Družba nosil jedlá a pri každom chode predniesol príhovor. Nad polievkou napr. hovoril: "Páni mladí, páni starí svatovia! Naše panie kuchárky vás nechali prosiť, ak by táto polievka nebola dosť alebo málo kyselá, že vám pošlú cukor; keby nebola dosť sladká, že vám pošlú papriku. Ak by táto polievka nebola dobrá, aby ste sa nehnevali, lebo naše panie kuchárky korenie, papriku nemali a do mesta ísť nemohli". V poslednom chode priniesli pred starého svata zakrytú misu: "Tu je veľmi vzácna pečienka." Keď misu nadvihli, vybehla spod nej kačka, alebo vyletela sova. Pravda, smiechu bolo dosť. Medzi jedlom družica pýtala "do vienka": "Páni starší, páni mladší, páni starí svatovia! Slobodno do vášho poctivého príbytku pristúpiť, slovíčko - dve premluviť? Áno, alebo nie?" "Slobodno". Družica pokračovala: "Naša mladá nevestička vás prosí a žiada, že sa ona na biely čepček zmáha, aby ste jej napomohli: ktorý groš, ktorý dva, ktorý pol toliara. Aj ja napomôžem, čo len najviac môžem". Pri poslednej vete hodila kovovú mincu na tanier a dokola vyberala. Zbierku odniesla mladej neveste. Nasledovalo poďakovanie za dary: "Naša mladá nevestička vám skazuje, že vám ona pekne ďakuje za tie dary, ktoré ste jej dali..."

Po večeri družba "vyvádzal" družičky, nevestu a "širokú" spoza stola. Vyvádzanie začalo tým, že dve družice stáli nad nevestou a spievali priliehavé svadobné piesne: "Dole, dole môj venček zelený, nebudeš ty na mej hlave nosený. Nosila bych, milý Bože, nemôžem, zložila som siedmu sviatosť pred kňazom. A to všetko pre (uvedie sa meno ženícha) švárneho, že mu neni v celom svete párneho". Týchto piesní bolo mnoho, niekedy i veľmi vtipných: "Pôjdem do hája, nakosím lopúšia, čo nezedia kravy, zožerie svokruša." Alebo: "spadli klúčiky do studničky, a ja som ich našla, na to som sa vydávala, abych s mužom spávala." Alebo: "Žena muža na strništi pásla, mužu, mužu, na mú dušu, ty si moje prasa." "Mužu môj nechutný, strčím ťa do putni, tam ťa budem nosiť, až ma budeš prosiť." "Strčila ho pod lavic, prikryla ho s mechom, vždycky naňho pozerala, či ešte nezdochol", atď. Napokon začali spievať "Najprv do komôrky a potom na pec, najprv bude dievča, potom bude chlapec. Najprv do šošovky, potom do viky, najprv bude malý, potom veliký." Hudba hrala súčasne tú istú melódiu. Za zvukov hudby a spevu družba viedol nevestu za šatku von, pri čom sa nevesta točila po stole, po lavici, až napokon ako srnka vbehla do komôrky.

Potom prišli traja mládenci a v ruke priniesli tri fľaše vína. Prišli "pýtať za ružu" vtedy, keď nevesta išla na osadu. Nastalo jednanie. Starý svat dával mládencom rôzne hádanky a oni boli povinní hádať. Keď neuhádli, nedostali za ružu nič. Hádky boli dosť vtipné: "Kedy bola zem vyššie ako nebo?" (Keď vstúpil na nebo Kristus Pán; na nohách sa mu zachytil zemský prach). Alebo: "Kde zabudol Adam v raji motyku!" (Na rúčke). Ďalej: "Bez čoho sa oráč obíde na roli?" (Bez vrzgotu nenamastených pluhových kolečiek) a pod. Potom nasledovalo jednanie. Mládenci vhodili do taniera najväčšiu mincu a žiadali, aby aj starý svat vhodil takú. Ten, pravda, sa vyhováral, že on takú veľkú mincu nemá a hodil menšiu. Tak sa voľakedy dotiahlo aj do 20 zlatých, čo bol vtedy veľký peniaz. Nevesta, ktorá netancovala, vypomstila sa mládencom tak, že keď bola v tanieri len malá suma peňazí, hodila "štvorák" (štyri groše) a tým boli mládenci vyplatení, viac nesmeli pýtať. Neskoršie pýtavali od ženícha za ružu v "šenku" pri muzike. Z toho často bývali veľké bitky. Niekedy pýtali až 500 korún. Aj tento zvyk už zanikol.

O dvanástej hodine v noci nasledovalo čepenie mladej nevesty. Veniec jej sňali z hlavy a pripravili ju do "faldov" a čepca. V utorok sa pokračovalo v svadbovaní. Keď novomanželia spali spolu hneďv prvú noc - budú sa mať radi. Keď prvé tri noci spolu nespali, budú sa dobre "šľachtiť" kurence a svine v ich hospodárstve. V utorok ženy prevážali periny do nového bydliska nevesty. Vtedy sa zabávala celá dedina, lebo periny viezli po dedine od jedného konca po druhý. Dvaja zo svadobčanov sa obliekli za židov, ktorí kupovali periny a svojimi žartovnými kúskami a úbormi často rozosmiali celú dedinu. V noci z pondelka na utorok pokradli na to určení svadobčania rôzne veci, ba aj zvieratá (kozy, husi a pod.), z každého domu niečo. Naznášané veci sa potom predávali na "licitácii". Tu tiež nebolo núdze o žarty. Tento zvyk už zanikol úplne. V stredu sa vymeriavali fundiská. Prespolným hosťom veľkou latou vymerali kus pozemku, pri čom dostali latou na chrbát. Keď sa už v svadobnom dome všetko pomíňalo, hostina sa odbavovala v "šenku". Ženy napiekli koláčov, našlo sa ešte aj nejaké mäso a tam hostili svojich i cudzích mužov. Vo štvrtok bývala hostina pre rodičov oboch novomanželov. Dnes sa svadba odbaví za dva dni. Opísané zvyky a obyčaje celkom zanikajú...


 

Pohreb

Pohreb zarmútil celú rodinu a známi tiež prejavili svoju účasť na žiali. Jednotlivé funkcie pri pohrebe boli takto rozdelené: truhlu niesli švagrovia , prípadne susedia, svietniky s rozžatými sviecami niesli synovia, prípadne vnuci a zástavu kmotor. Slobodnú dievku nosievali mládenci, mládenca dievky. Niekedy bývala aj hudba. Pri dome organista spieval veršovanú "odobierku", v ktorej sa spomínali všetci členovia rodiny a príbuzní. Mŕtvy bol vystretý v prednej izbe až do pohrebu. Celý čas sa pri ňom modlili žobráci a navštevovali ho takmer všetci občania.

Zvyky: Keď niekto v rodine skonal, ihneď zastavili hodiny, aby vraj mŕtveho neprebudili, ale aj preto, že mu už udrela posledná hodina a zakryli zrkadlo. Do truhly dieťaťu sa dávali peniaze, aby malo na oferu a dospelému, aby mohol prejsť cez bránu. Vo výročný deň smrti pozostalí odbavovali obed za nebohého. Zavolali do domu aj žobrákov. Na stôl im dali peceň chleba a liter pálenky. Žobráci popíjali a modlili sa. Neskôr posielali žobrákom dary domov so žiadosťou, aby sa za zomrelého pomodlili. Po pohrebe v dome zomrelého bývalo modlenie. Zišlo sa pol dediny, jedli, pili a modlili sa. Tento zvyk úplne zanikol.


 

Ľudová pranostika

Špačinčania si podľa cirkevného roku, rôznych prírodných javov a podľa starých povier ustálili svoj ľudový kalendár, ktorý obsahoval známe i špeciálne miestne pranostiky. Podľa neho si upravovali svoj rodinný i občiansky život a rozdeľovali svoje domáce i poľné práce. Deň sa dĺži na Nový rok o kurací krok; na Tri krále o krok "dále" a na Hromnice ešte "více". Na Vincenta (22. I.) ak sa vtáča napije z koľaje vody, bude mnoho vína. Na Hromnice (2. II.) ak je pekne, stavia medveď novú búdu - bude zima. Ak na Hromnice svieti slnko na farára pri oltári, bude veľa konop. Matej (24. II.) fady láme,ak ich niet, robí ich. Deti narodené a zvieratá vyliahnuté na Matejasú nepodarené. Vraj ani "macejské húsence" nie sú dobré. Na Rehora (12. III.) každý blázon, kto neorie. Rehor niekedy trasie bradou (padá sneh). Svätý Jozef (19. III.) dáva do zeme uhlíček, vtáčikom píšťalky (jar). Svätý Jur (24. IV.) prinesie "nešpory" (olovrant). Do Jura nepôjde tráva zo zeme, aj keby ju kliešťami ťahal a po Juri nebude v zemi, aj keby ju kladivom do nej vtĺkal. Koľko kŕkajú žaby pred Jurom, toľko mlčia po ňom (je zima). Mokrý a studený máj - sedliakovi raj. Fazuľa posadená na Katarínu Sionskú (30. IV.) má mnoho luskov. Pankrác, Servác a Bonifác sú "zmrzlí svätí". Medardova "klapka" 40 dní klapká (8. VI.). Na sv. Víta (15. VI.) spieva slávik až do pol noci, od pol noci prestane a viac už do jari nespieva. Preto sa v Špačinciach v predvečer sv. Víta od 20.00 hod. vyzváňalo, aby sa hlas zvonov spojil so spevom slávika na väčšiu česť božiu. Voľakedy ôsmi mládenci vyzváňali dobrovoľne až do polnoci. Mali so sebou peceň chleba a pálenku. Na Víta sa kosia sená. Na Petra Pavla (29. VI.) nelez na strom, lebo určite spadneš. Na rozoslanie apoštolov (15. VII.) má byť velká "šúter" (silný vietor). Roľníci všetko pokosené obilie poviazali a uložili do krížov, aby im vietor neodniesol úrodu. Na sv. Jakuba (25. VII.) prichádza na všetkých ludí "jakubská" nemoc, hnačky. Sv. Vavrinec (10. VIII.) povesí "nešpory"na kliniec (od toho dňa sa prestalo v práci olovrantovať). Vavrinec "naščí" do vody, (bude už studená). Bartolomej (24. VIII.) "nas.. .e" do uhoriek, už nebudú rodiť, ak áno, budú neupotrebiteľné, horké. Od narodenia Panny Márie (8. IX.) zberali gazdiné vajcia tzv. "matečné", tie dlho vydržali, vraj i dva roky. Matúš (21. IX.) naleje olej (trhali sa semenné konope). Sv. Michal (29. IX.) odvesí "nešpory" z klinca (celkom prestanú).  Na Simona Judy (30. X.) chodieva medveď už do búdy (začne zima). Sv. Martin (11. XI.) musí prísť na bielom koni. Katarína na ľade (25. XI), Vianoce na blate, alebo opačne. Aké je počasie od Lucie (13. XII.) do Vianoc, také bude počas celého roka, teda 12 mesiacov. Ak je polnoc na Vianoce tmavá, v budúcom roku budú stodoly svetlé (zlá úroda). Ak je polnoc svetlá, budú tmavé (dobrá úroda).

Keď spievajú kohúti večer do 21.00 hod., bude pršať. Dážď sa môže iste očakávať do troch dní. Ak bolia otlaky, bude tiež pršať. Búrka bude, keď vrchy černejú, alebo keď počuť zvony zo susedných obcí. Ak sú večer červené zore, bude vietor; ak sú červené ráno, bude pršať. Tuhá zima bude, ak mačkám hustne srsť. Úroda bude, ak husi a kačice dlho lietajú (dlhá jeseň). Keď psi vyjú, bude horieť. Keď ide roľník s "lichvou" (dobytkom) na jarmok, z prvého mosta hodí odruky kameň do vody, aby dobre predal. K peniazom si dával kúsok chleba a zapľul ich, aby neutiekli.

Ďalej verili, že ráno treba vykročiť z domu pravou nohou, aby ich nestretlo nešťastie. Cez okno sa nemalo nič dávať, lebo by sa bolo vydalo z domu šťastie. Keď predávali mlieko, dali doň chlebové otrusinky, aby bosorky nepoškodili dojnicu. Ak našli v maštali žabu, prebodli ju vidlami, lebo to bola bosorka, ktorá odnášala mlieko. Večer, po západe slnka, sa nesmelo zametať, z domu nič neodnášať, lebo by sa odnieslo šťastie. V piatok sa nemali začínať nijaké práce, lebo sa nepodarili. Pri pohľade na cudzie dieťa, alebo zviera, bolo potrebné povedať "Neúrekom" a popľuvať. Hosť, ktorý stál, odnášal šťastie. Pri jedení sa nesmelo búchať nožom, bola by sa privolala psota. Ak sa našla na vankúši blcha, mohli očakávať list. Ak spadla za žrde (boli na nej periny) duchňa, prišiel hosť. Žena nesmela predísť furmana, bol by sa prekotil.


 

dnes je: 22.9.2017

meniny má: Móric

Zber separovaného odpadu

21. septembra 2017

Vývoz komunálneho odpadu

4. októbra 2017

Rýchle odkazy

Zodpovední

Za obsah zodpovedá
webmaster

webygroup

Úvodná stránka