Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

História

Pravek

Archeologické nálezy dokazujú, že chotár našej dediny bol osídlovaný nepretržite od praveku. Na základe materiálu z poľa chotárnej časti "Peňažité" môžeme usudzovať o niektorých fázach osídlovania. Boli tu vykopané pamiatky o živote ľudí v mladšej dobe kamennej, teda 7000 rokov pred naším letopočtom. Ďalej sa tu našli pamiatky po sídlisku ľudí v strednej dobe bronzovej (1500-1200 rokov pred n. l.). Prvú osadu tu založil roľnícky ľud v mladšej dobe kamennej. O ľude, ktorý osídloval spomínanú lokalitu "Peňažité", nevieme k akej etnickej skupine patril. Nepoznáme ho podľa mena, ale označujeme ho podľa formy nádob a podľa ozdôb na nich. Podľa čriepkov, ktoré sa tu vykopali, môžeme hovoriť hypoteticky, na základe nepriamych dôkazov o dobe, práci a činnosti týchto ľudí.
V starých fondoch Slovenského národného múzea v Bratislave sa nachádza niekoľko črepov, ktoré nám dokumentujú jestvovanie Špačiniec v bývalom hliníku pri kostole, na parcele č. 556 z doby bronzovej - 2000-1500 pred n. l.. V severnej časti obce, po ľavej strane do Dolného Dubového, na parcele č. 1381 a č. 1959 bolo vý-skumom objavené popolnicové pohrebisko osady mladohalštatského obdobia (8.-5. stor. pred n. l.). Ľud, ktorý tu žil v tomto období, svojich mŕtvych spaľoval. Po spálení ich pochoval na spoločnom pohrebisku, náčelníka a významné osoby pochovávali mimo pohrebiska do mohylových násypov. Navršený násyp, na ktorom stojí kalvária, by mohol byť takouto mohylou. Juhovýchodne od Špačiniec v polohe zvanej "Za sýpkou" alebo"Pri dolnom mlyne", kde bola kedysi tehelňa, v roku 1959 výskumníci narazili na časť bývalej osady. Výskum potvrdil existenciu starovekej osady, ktorá zanikla pravdepodobne tatárskym vpádom na Trnavsko v roku 1241. Tatári sa vyhýbali trvalejšiemu pobytu v hornatých krajoch, tým viac pustošili rovinaté kraje. Celkovú biedu zvýšil hlad, lebo úplne vypadla úroda rokov 1241-1242. Neskoršie spolu s hladom prišla aj epidémia moru, na ktorú zahynuli mnohí z tých, čo tatárské plienenie prežili. Tak pravdepodobne zanikla osada na tejto lokalite.
Praveký človek, ktorý žil v našom chotári, zanechal po sebe stopy. Doklady o tom sú v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave a v Západoslovenskom múzeu v Trnave. Ľudia si tu budovali malé osady, ktoré mali krátke trvanie a po vyčerpaní zeme sa premiestili na nové sídliská.
Usadlé a stále hospodárenie na roli sa začalo až príchodom Slovanov, ktorí sa tu trvalo usadili od 6. storočia po Kr.. Boli to naši "Pra-špačinčania".

 

Kedy vznikli Špačince

Pôvod našej obce Špačince je zahalený a dosiaľ nie celkom známy, lebo listiny zo starších dôb, ktoré by nám objasnili jej vznik a najstaršie dejiny sa zachovali len ojedinele. Niektoré materiály sa nachádzajú v Bratislave v Krajskom a Župnom archíve ako aj v Univerzitnej knižnici. Upozorňujeme na to preto, lebo nie je možné hovoriť s istotou o minulosti našej obce.

Najstaršia známa listina, ktorá spomína Špačince, pochádza z roku 1111. Je to tzv. Zoborská listina, ktorú vydal kráľ Koloman I., vládnuci v rokoch 1095-1116. Zachovala sa v origináli a udáva, že osada Spacha (Špača) patrila vtedy zoborskému opátstvu, ktoré mala sídlo na Zobore pri Nitre. Pravdaže, nemožno povedať presne, kedy naša obec vznikla, ale môžeme predpokladať, že existovala dávno pred jej prvým zápisom. Poznamenávame, že súčasné encyklopédie a slovníky uvádzajú, že prvá písomná doložka je z roku 1275.

V Magyarország Vármegyei es Városai na str. 110 a 696 je zápis, že uhorský kráľ Ondrej III. (panoval v rokoch 1290-1301) daroval v roku 1292 už hotovú obec Špačince kómesovi (županovi) Goethovi.Ten sa stal zemepánom Špačiniec. K svojmu dovtedajšiemu menu Comes Geth začal si pridávať de Spacha, teda podpisoval sa Comes Geth de Spacha, po slovensky gróf Géth zo Špačiniec. Keďže v tom čase tu bola úradnou rečou latinčina a genitív (2. pád) sa tvorí príponou -i, gróf si začal osadu privlastňovať a od roku 1292 sa už podpisoval Spacai comes, v dnešnom jazyku Špačinský (majiteľ Špačiniec).

Spacaiovská grófska rodina vládla v našej obci až do roku 1751, kedy jej posledný potomok Pavel Spacai, svätiaci biskup, umrel v Ostrihome. Z toho možno usudzovať, že nie Spacai dal meno Špačinciam, ale Špačince dali meno Spacaimu. Keď sa koncom IX. a v priebehu X. storočia usadili medzi slovenské obyvateľstvo našej dediny starí Maďari, prevzali do maďarskej reči aj jej meno Spáca (číta sa Špáca). Takto sa úradne (po maďarsky) menovali Špačince až do roku 1898, kedy ich premenovali na Ispácza. To je historický dôkaz, že naša dedina tu bola dávno pred príchodom Maďarov do Dunajskej kotliny v roku 895.


 

Špačince v stredoveku

V 10. storočí prišli na Trnavsko a teda aj do našej dediny starí Uhri a usadili sa medzi domáce obyvateľstvo. Podľa zákonov, ktoré vyda luhorský kráľ Štefan I., bola práca dotiaľ slobodných roľníkov a ich pôda vyhlásené za kráľovský majetok. Kráľ štedro rozdával pôdu a dediny s roľníkmi členom svojej družiny ako donáciu (dar), s ktorou bolo spojené aj povýšenie do šľachtického (grófskeho) stavu. Najstarší záznam o tom, ako sa naša dedina stala donáciou, je z roku 1292. Spomenuli sme v predchádzajúcej kapitole, že uhorský kráľ Ondrej III. daroval Špačince s poľami a obyvateľmi grófovi Gethovi. Ten pôdu rozdelil a dal ju do užívania jednotlivým roľníkom do obrábania. Za to mu museli robotovať a odovzdávať naturálne dávky.. Gróf Géth sa stal špačinským zemepánom a roľníci jeho poddanými. Zemepán pridelil každému poddanému osobitnú usadlosť (sesiu). Sesia pozostávala z vnútornej usadlosti, ku ktorej patril dom, dvor, záhrada (humno) a z vonkajšej usadlosti: z polí, lúk a pasienkov.


 

Špačince v 16. - 17. storočí

Z toho obdobia sa nám zachovala vzácna pamiatka. 30. apríla1972 pri odpratávaní zeminy zo základov na stavbe domu Augustína Nádaského, č. d. 153, narazili v hĺbke asi 60-70 cm na voľne uložený džbánok. Pochádzal z konca 15. alebo zo začiatku 16. storočia a bolo v ňom uložených 600 kusov strieborných mincí, pokrytých silnou vrstvou medenky. Boli to denáre uhorských panovníkov, najmä Ferdinanda I., razené v Kremnici, ďalej drobné mince rakúske, nemecké, sliezske, mince miest a kniežat. Džbán s mincami je uložený v Západoslovenskom múzeu v Trnave a patrí medzi najväčšie doterajšie nálezy v Trnavskom okrese.

V krajinskom sneme v roku 1514 šľachta vyniesla kruté zákony proti poddaným, ktorí navždy stratili právo na slobodné sťahovanie. Zvýšili sa im povinné dávky a roboty, bez dovolenia zemepána sa nesmeli ženiť, ísť na remeslo, nesmeli nosiť pri sebe nijakú zbraň (ani nôž). Z poddaných sa stali nevoľníci - veční zemepánom poddaní.

Zamyslime sa nad postavením špačinských poddaných, aké skutočne bolo podľa urbára feudálnych panstiev v Špačinciach, ktoré od roku 1699 dostali mestské výsady a jarmočné právo, no v 19. storočí klesli na úroveň dediny.

Panovníčka Mária Terézia sa usilovala obmedziť poplatky a povinnosti poddaných voči zemepánom a zabezpečiť ich pre štát. Preto vydala roku 1767 osobitné nariadenie - urbár. Urbár je najdôležitejš íprameň hospodárskych pomerov v našej obci v 16. až 18. storočí a hral významnú úlohu v živote poddaných až do zrušenia poddanstva v roku 1848. Pred vydaním urbára M. Terézia nariadila prieskum pomerov na panstvách. Dotazník mal 9 otázok. Na otázky odpovedal richtár Matias Henček a 9 prísažných. (Z nich iba richtár sa vedel podpísať.) Z odpovedí sa dozvedáme, že všetci špačinskí roľníci boli v postavení večných poddaných svojim zemepánom. Každý bol povinný odpracovať každý týždeň "dva dni s dvoju lichvu" alebo 4 dni "pešú robotu" konať podľa rozkazu panstva. V čase žatvy "3 dni s dvoju lichvu alebo celý týždeň peši". "Keď sa ale obilie zváža, jeden každý podľa svojej možnosti zakát robota trvá panstvu pomáhať a slúžiť jest povinen". Každý poddaný bol povinný odovzdať dvoch kapúnov (kohútov), 12 vajec, 1 florén (stredoveký zlatý peniaz), okrem toho každý dom bol povinný priasť panstvu konope alebo fan.

Tereziánsky urbár upravil povinnosti špačinských poddaných voči ze'mepánom takto: Za celú usadlosť bol poddaný povinný odpracovať zemepánovi ročne 52 dní so záprahom alebo 104 dní pešo. Urbár zaviedol povinné platenie deviatku aj špačinským poddaným, a to 4 forinty 72 grošov od celej usadlosti, 1 florén ročne daň župe na vydržovanie vojska, upriasť 6 funtov (2,72 kg) priadze, 1 holbu (približne pol litra) topeného masla, 4 kapúnov, dve kurence, 8 vajec, náhradu za vnútorný intravilán (dom, dvor, humno), 15 prešporských merícobilia (staršia dutá miera s obsahom 90 litrov). Ako vidno, robotné povinnosti sa zmenšili, ale naturálne povinnosti sa ešte zvýšili. Pracovný čas sa počítal od východu do západu slnka so začatím cesty. Zameškanie roboty podľa urbára sa trestalo 12 palicami.

Z tej doby je asi pieseň, ktorú kronikár počul od 70 ročného občana: "Bože môj, otče môj, však je ten svet zmotaný./ Čo vystojí chudobný poddaný! / Každý ho sužuje, platu nepovyšuje,/ pán sa nazdá,že naveky panuje./ Vy, páni zemani, my sme vaši poddaní,/ však budeme v čiernej zemi zrovnaní!" /

Nevoľnícky patent Jozefa II. z roku 1785 odstránil nevoľníctvo. Poddaní mohli slobodne disponovať osobným vlastníctvom, ale nie s pôdou, tá ostala i naďalej poddanskou. Poddaný sa smel slobodne sťahovať, ženiť sa, dávať deti na štúdia alebo na remeslo. Na to všetko do vydania patentu potreboval zemepánske povolenie. Okrem toho patent zakázal aj palicovanie poddaných.


 

Špačince v 18. - 19. storočí

Zemepáni v Špačinciach boli trojakého druhu: vysoká šľachta - grófi, stredná - baróni a nižšia šľachta - zemania. Popri šľachtickej rodine spomínaných Géthovcov sa v našej obci objavujú viacerí zemepáni. Roku 1660 rodina grófa Bertholda dostala časť špáciovského majetku. Na doklade "Mestečka špačinského" roku 1768 urbárska tabuľa vykazuje takýto stav: Gruntovný pán gróf Berthold mal 22 poddaných, gruntovný pán Brunswick mal 37 večných poddaných a jedného slobodného žida. Gruntovný pán Takáč mal 4 večných poddaných a jedného hoféra (podnájomníka) s domom. Gruntovná pani Brogyanka mala 6 poddaných a 2 hoférov s domami. Gruntovný pán Ghillanyi mal 5 večných poddaných.

Roku 1762 to bol gróf Brunšvik a roku 1785 gróf Pavol Révay. Neskôr sa tu objavil gróf Uzovič. Do Uzovičovej rodiny sa sobášom dostali grófi Majláthovci. Od roku 1816 najväčším zemepánom sa stala barónka Révayová, dcéra Pavla Révayho, ktorý zomrel 6. marca 1816. Podľa súpisu barónka Révayová vlastnila 1780 jutár rôľ, kaš-tieľ, dva majere, 14 domov, mlyn, pivovar a krčmu. Z nižšej šľachty sú známi: Lukachich, Ujgyörgyi, Birócz Krištofi, Brogyányi, Schwertner, Gášpar a Emánuel. Majláthovský majetok prešiel do rúk roľníkov až roku 1926 a Emánuelovský do JRD v roku 1950.

Roku 1828 Špačince mali už 1039 obyvateľov a 147 domov.

V polovici 19. storočia sa začína oddeľovanie zemepánskej pôdy. V roku 1838 bola prevedená nová úprava vlastníckych pomerov v špačinskom chotári komasáciou, ktorá trvala 10 rokov. Po jej ukončení 18. a 19. sept. 1848 overili jej správnosť podľa vyhotovenej katastrálnej mapy. Komasácia (sceľovanie) polí bola zložitá záležitosť. Bolo potrebné sceliť poddanskú a panskú pôdu do súvislých polí bez ohľadu na predošlé medze a polohu v chotári. Komasácia mala veľký význam pre pánov, ktorí si pridelili kvalitnejšiu pôdu a poddaných zatlačili na menej hodnotnú.

Revolúcia v roku 1848 sa nedotkla feudálnych veľkostatkov, uspokojila sa iba zrušením poddanstva a roboty. Keď sa chcel roľník zbaviť veľkej ťarchy, musel zaplatiť zemepánovi dvadsaťnásobok hodnoty dávok, ktoré odovzdal ročne panstvu. Následky sa ozývajú až dvadsať rokov po zrušení poddanstva. Začiatkom roku 1868 sú Špačinčania medzi dvanástimi obcami z okolia Trnavy, ktoré posielajú vláde petíciu, v ktorej žiadajú zmiernenie poplatkov a uvádzajú: "...k toľkým výplatám by nám ani posledná košeľa nepostačovala...!".

V mestskom archíve v Trnave je uložená základina Márie Ujgyörgyovej. Mesto Trnava stalo sa patrónom po prevzatí rôľ a majera naproti kostola. Listina o darovaní bola napísaná 16. apríla 1895 v Prešporku a znie: "Špačinský majetok zdedila od rodičov a od brata. Celý poručila mestu Trnava. Podmienky, ktoré malo mesto plniť:

1. Nesmie ho nikdy predať alebo zameniť.

2. Nesmie naň uvaliť nijakú dlžobu, t. j. smie z neho brať iba úžitok.

3. Každoročne musí mesto dať špačinskému farárovi 200 zlatých na dvanásť zádušných omší, 188 zlatých na opravu a udržiavanie kaplnky sv. Anny. Z prebytku sa má utvoriť rezervná základina pre túto kaplnku. Spomínaných 12 omší má odslúžiť za jej rodičov Františka a Agnešu Ujgyörgyi a za ich deti Alojziu a Máriu.

4. Mesto má pre obecnú špačinskú nemocnicu a pre chudobných obce Špačince vyplatiť každoročne 60 zlatých, a to na deň jej smrti. Ďalej 40 zlatých pre chudobných, ktorí prídu do obce a zastihne ich tam smrť, aby sa im mohla zaplatiť truhla a kresťanské posvätenie. Tieto peniaze vyplatí mesto každoročne obecnému predstavenstvu a to 26. októbra.

5. Mesto nesmie pozemok prenajať ani jednému susedovi v roliach.

6. Mestu poručila 18 tisíc zlatých. Tie má mesto úrokovať až dovýšky 30 tisíc zlatých a to preto, aby mesto mohlo kúpiť susedný pozemok, ktorý má 100 uhorských jutár, ktoré ona pre "zlomyseľnosť dosiahnuť nemohla."


 

dnes je: 29.5.2017

meniny má: Vilma

Vývoz komunálneho odpadu

31. mája 2017

Zber separovaného odpadu

1. júna 2017

Skúška sirén

9. júna 2017

Špačinský kotlík

10. júna 2017

Rýchle odkazy

Zodpovední

Za obsah zodpovedá
webmaster

webygroup

Úvodná stránka